Odborníci zostavili rebríček najnáročnejších stavieb stredoveku. Pri ktorých slovenských hradoch sa majstri najviac zapotili?
Pustý hrad vo Zvolene, hrad Nitra, Spišský hrad a hrad Zniev. Tieto štyri slovenské hrady sa umiestnili na prvých priečkach rebríčka Najnáročnejších stavieb stredoveku, ktorý zostavila Kláštorná Kalcia v spolupráci s odborníkom na architektonicko-historický výskum pamiatok Michalom Šimkovicom. Zdá sa vám výstup na ich hradné kopce vyčerpávajúci a riadne sa pri tom zapotíte? Potom si predstavte, ako fyzicky náročné bolo tieto hradné opevnenia vybudovať. Pred stovkami rokov a bez pomoci technológií.
Éra najväčšej výstavby hradov na Slovensku sa datuje do obdobia 12. a 13. storočia, kedy bola potrebná masívna ochrana panovníka aj bežného obyvateľstva pred vojenskými ťaženiami nepriateľov. „Hornatý terén Slovenska poskytoval množstvo lokalít s ťažkou dostupnosťou, kde bolo možné umiestniť hrady do výhodných obranných polôh. V dobe svojho vzniku totiž boli spravidla jediným opevneným sídlom schopným odolať sústredenému vojenskému útoku,“ vysvetľuje funkciu hradov Michal Šimkovic, odborník na architektonicko-historický výskum pamiatok, ktorého Kláštorná Kalcia oslovila ako spoluautora rebríčka. Odolnosť týchto kamenných murovaných hradov overil aj tatársko-mongolský vpád v roku 1241 až 1242. Počas neho sa podľa legendy uhorský panovník Béla IV. uchýlil na hrad Zniev a vraj obrancom dala silu ubrániť sa nielen masívna stavba, ale aj miestna minerálna voda.
Výstavba hradov bola vo svojom období extrémne náročná a vyžadovala veľké úsilie a zručnosť. „Pri budovaní hradu bola fyzicky náročná nielen samotná stavba, ale aj sprievodné činnosti. Napríklad pri výstavbe hradu Zniev bolo nevyhnutné vybudovať prístupovú cestu v ťažko dostupnom teréne na vybrané miesto, v Nitre zase zbúrať staršie stavby, opevnenia a upraviť terén. Na Spiši a Orave sa zase pasovali s výstavbou na okrajoch vysokých skalných brál,“ hodnotí Michal Šimkovic náročnosť stavieb.
Veľkú fyzickú námahu si vyžadovala aj doprava stavebného materiálu na stavenisko. Vzhľadom na geologickú pestrosť nášho územia dominoval medzi stavebnými materiálmi stredovekých murovaných hradov lomový kameň. Naopak, výnimočné na to obdobie bolo použitie tehly a opracovaných kamenných kvádrov. Časť kameňa spravidla získavali majstri úpravou terénu priamo na stavenisku, ale doložený je aj dovoz z blízkeho okolia.
Stavbári siahli na dno svojich síl aj pri samotnej stavbe hradných múrov a preprave materiálu v rámci staveniska, obzvlášť ak múry vyrástli do väčšej výšky. „Jedinou známou mechanizáciou bolo použitie kolesového šliapacieho žeriavu. Jeho funkčná replika sa používa dodnes pri oprave hradu Vinné. Na základe stredovekých vyobrazení stavieb však vieme povedať, že značná časť transportu stavebného materiálu sa realizovala ručnou vynáškou po drevenom lešení alebo rebríku. Výstavba múrov prebiehala spravidla zo samonosného lešenia, ktoré tvorili nosné trámy z guľatiny zamurované do budovanej steny,“ popisuje dobové stavebné postupy Michal Šimkovic.
Fyzicky náročnou činnosťou bola aj údržba rozsiahlych hradných areálov po ich dostavaní. Jedným z dôkazov je aj skutočnosť, že niektoré hrady ani nedostavali, iné počas stredoveku výrazne zmenšili na menšiu plochu (Nitra, Zvolen-horný hrad), alebo ich skoro opustili.
Aj keď dnes už je možné väčšinu fyzicky náročných stavebných činností nahradiť strojmi, pri výstupe na takýto hrad si stále musíme poradiť sami. Je preto potrebné prispôsobiť tomu príjem energie a dať si v strave pozor aj na dostatok minerálov, ktoré sú dôležité pre prácu svalov a celkovo kostrovo-svalového aparátu. Napríklad pri 8-hodinovom aktívnom pohybe, napríklad aj výstupe na hradný kopec spojenom s turistikou po okolí, stratíme až 400 mg vápnika, čo je pri odporúčanej dennej dávke vápnika 1 000 – 1 300 mg podľa veku a pohlavia podstatná časť. A tú by sme mali adekvátne doplniť, ideálne prirodzenou formou.
„Naše svaly vďaka fyzickej námahe využívajú vápnik vo zvýšenej miere a okrem toho vápnik zlepšuje aj metabolizmus - využiteľnosť glukózy ako zdroja energie. A keďže telo si nevie vápnik vytvoriť samo a my nechceme, aby si ho zobralo z kostí, musíme vápnik dodať zvonka, najlepšie priebežne. Preto počas všetkých fyzicky náročných činností odporúčam zvýšiť príjem tekutín a zaradiť medzi ne aj vápnikové minerálne vody,“ vysvetľuje MUDr. Adela Penesová, PhD., lekárka a odborníčka na pohyb a obezitu. Práve ionizovaná, voľná forma vápnika v minerálke je pre naše telo ideálna na vstrebávanie tejto látky. Navyše, pitie minerálnej vody väčšinou nie je nárazové, takže dochádza k postupnému a prirodzenému príjmu vápnika, čo je pre náš organizmus vhodnejšie. Hladina vápnika v krvi potrebná pre všetky jeho úlohy v našom tele sa tak udržiava priebežne a pomáha pri fyziologickom hospodárení s vápnikom.
Napite sa vápnika
Zbaľte si preto na najbližšiu návštevu niektorej z najnáročnejších slovenských stredovekých stavieb aj dostatočný pitný režim, ideálne vápnikovú minerálku. Minerálna voda Kláštorná Kalcia je bohatým a prírodným zdrojom vápnika, ktorý prispieva k spevneniu vašich kostí a regenerácii vašich svalov, a obsahuje aj dostatočné množstvo horčíka. Všetky jej fľaše sú vyrobené iba z recyklovaných PET fliaš vyzbieraných v slovenskom zálohovom systéme.
